Knižnica

***

Bolo ešte skoré ráno. Všade okolo bolo ticho, iba sem tam zašumel vietor v korunách stromov. Skupinka osôb sedela nepohnute za obrovskými skalami vypínajúcimi sa vysoko do výšky.
"Myslíš že sme sa ich zbavili?" zašepkal niekto svojmu rovesníkovi vedľa. "Pssst..," ozvalo sa z koruny vysokého stromu. "Ešte nie sme v bezpečí, tak buďte prosím vás ticho! Nikdy neviete kedy a kde zaútočí nepriateľ...," dopadol na nich prenikavý pohľad mladej ženy zahalenej v plášti. Od tej chvíle sa nikto ani len nepohol. Všetci mlčky sedeli ukrytí za skalami, iba mladá žena pozorovala okolie zo stromu.
"Musíme sa pohnúť!" Odrazu zoskočila dolu a rázne švihla plášťom. Všetci sa okamžite zdvihli a nasledovali ju. Nik si nedovolil protestovať.
"Libbie?" Zašepkala ustráchane jedna z osôb a ticho k nej pribehla. "Podľa mňa sú už celkom blízko," poznamenala napäto. Žena s plášťom sa bez akejkoľvek reakcie zaradila medzi ostatných. Všetci sa pohybovali neuveriteľne potichu...
Odrazu sa z diaľky z ničoho nič rozozvučal dupot kopýt. Libbie, žena zahalená v tmavom plášti, sa strhla a gestami naznačila aby sa každý z nich ukryl v korune stromov. Všetkým im naskočila husia koža, ale v tichosti splnili rozkaz. Ani nie minútu nato, už mohli z výšky pozorovať ako sa k nim blíži nebezpečná skupinka čiernych jazdcov. V tme v ktorej boli zahalený sa strach a napätie dalo krájať.
"Kde je ten fagan?!?" Zavrčal jeden z čiernych jazdcov a pozrel sa dozadu. On a aj osoby krčiace sa medzi konármi uvideli niekoľko škaredých a slizkých mužov, ktorí ťahali neznámeho úbohého chlapca k ich pánovi.
Ralnem, tak sa volal vedúci čiernych jazdcov, ho bez milosti chytil za roztrhanú košeľu a vyzdvihol ho kúsok nad zem, až chlapcova tvár bola len pár milimetrov od tej jeho. Ralnem si ho pritisol čo najbližšie k sebe a škrekľavo spustil na dokaličeného chlapca: "Pýtam sa ťa a to naposledy...," riekol varovne. "Kde sú ?!"
Chlapec síce so značným strachom, no zato s chrabrým tónom odpovedal: "Radšej to nechaj, beztak ich nikdy nenájdeš..." Po týchto slovách ho Ralnem hodil o zem. Vytiahol svoj meč a jemne si ním prešiel po prstoch. "Ako si želáš, chlapče!" Škaredo sa na neho zaškeril a pritisol svoj vyblýskaný meč k mladíkovmu krku... Keď to už vyzeralo tak, že čo nevidieť sa meč zaryje do chlapcovho tela, z ničoho nič sa z koruny jedného  stromu vyrútila Libbie... Po tom, čo videla, bola dostatočne rozzúrená, aby sa stala Ralnemovi rovnocenným súperom. "Pusti ho!" Zasypela hrozivo.
"Óoo, naša milá zradkyňa...," zarehotal sa Ralnem nepríjemne. Svoj meč obrátil na ňu a dal pokyn chlapca odpratať. V tej chvíli bol pre neho druhoradou obeťou.
"Myslel som, že si bystrá... Ale ako vidím, mýlil som sa," odfrkol.
Bez náznaku akejkoľvek emócie vzhliadla Ralenmovi priamo do očí. "Toho chlapca necháš tu pod stromami...!" Zavrčala a ďalej ho magnetizovala pohľadom do jeho zlovestných očí. Odpoveďou jej však opäť bol iba posmešný, hlasný smiech.
"Tak, tak..," prehodil... "Takže ty sa obetuješ pre akéhosi krpca??" Spýtal sa a znovu sa rozosmial. Jeho smiech ju neskutočne dráždil. Bol najvyšší čas, aby odpútala jeho pozornosť a dala svojim ľuďom pokyn na útok. Ralnem ju neskutočne hneval. Bez akéhokoľvek vysvetlenia prešla k jednému stromu. Veľmi dobre vedela, že v jeho korune sa schováva Larianela, matka uväzneného chlapca. Pre ňu zorganizovala túto akciu, nie preto, aby sa pomstila Ralnemovi. Libbie už nemienila dlhšie čakať, vedela, že čiernym jazdcom trpezlivosť čo nevidieť vyprchá. Uklonila sa, vydýchla si a vrátila sa na cestu. To bolo ich dohodnuté znamenie...
"Dosť bolo divadielka, zviažte ju!" V tom zavelil Ralnem... Ako predpokladala, stratil trpezlivosť. V tom však všetci z jej skupinky poskákali dolu zo stromov a pustili sa do zúrivého boja s nepripraveným spoločenstvom čiernych jazdcov. Bili sa hlava nehlava, iskry lietali všade naokolo, dzupot otriasal zemou, ale prekvapenie a prefíkanosť Libiinej skupiny spôsobili jasnú prevahu nad Ralnemom a jeho mužmi. Netrvalo dlho a bolo jasné, že záchrancovia sú omnoho lepšie pripravení. Ak nechcel Ralnem pripustiť prehru, dal znamenie svojim mužom na ústup. To Libbie úplne stačilo. Netúžila po nijakom krviprelievaní, chcela len chlapca, syna svojej priateľky. Vedela, čo je to strach o vlastné dieťa. O jedno prišla práve vďaka Ralnemovi. Ale na pomstu dnes nebol ten najsprávnejší čas. To si plne uvedomovala...
"Zachránila si mi môjho jediného syna...," začula za chrbtom vďačný šepot Larianel. Otočila sa a videla ako objíma svojho chlapca. Pri tom obraze zacítila v srdci zvláštny pocit, bolesť prelínajúcu sa s uspokojením a príjemnou spomienkou na svojho synčeka. Slová, ktoré chcela Larianele povedať jej uviazli v krku. Radšej sa otočila a vidala sa sama na spiatočnú cestu domov. Skupina ju už nepotrebovala. Svoju úlohu v nej nateraz splnila. Vedela, že ak bude treba, nájdu si ju...

Anitha a Otheo

Je noc. Vo vzduchu cítiť čosi tajomné, nadprirodzené a silnejšie ako človek. Malé dievčatko, menom Anatha čupí pri kmeni obrovského dubu a čosi si hundre. Vo vnútri svojej malej detsej dušičky - siroty si nechce priznať že sa bojí. Jemne si utrie tvár svojím teplým bavlneným rúchom, ktoré má na koncoch obšitú vlnu.  Anatha sa pozerá dopredu, v jej očiach hrá strach a práve to sa na nej zapáčilo antickému starému, ale zato mocnému vládcovi Otheovi...
Zrazu sa Anatha strhá... No nie! Anathe začne búšiť srdce ako nikdy pred tým. Zrazu sa spoza stromov začne vynárať silueta. Anathe sa zastaví dych, keď vidí ako sa k nej  postava blíži čoraz viac a viac.  Je akoby osvetlená, no Anatha vie, že je skutočná a hmotná. Keď je postava na krok od dievčinky, Anatha to nevydrží a odvráti tvár. Rukou si zakryje oči, lebo žiara z Othea je neznesiteľná. Anatha ani netuší, že jej ukrytý inštinkt práve zachránil zrak. Svetlo z bytosti totiž má nenávratne oslepujúci účinok.
Postava si zrazu prudkým a nečakaným švihom vytiahne spoza chrbta čierny meč... Mieri ním priamo do húštiny, kde sa ukrýva roztrasená Anatha. Dievčatko sa celé chveje a po líciach sa jej skotúľa slza. Nevedno ani prečo, ale cíti nevýslovný strach v blízkosti tohto muža. V podstate nemá ani tušenia odkiaľ vie, že je to Otheo. Predsa nik ju nikdy na neho neupozorňoval... A aj tak v hĺbke srdca vie, že je to temný čarodejník. A presne rovnako neznáma sila jej aj teraz napovedá čosi veľmi dôležité...
"Neboj sa... Ak sa budeš báť, bude mať nad tebou prevahu. Otheo cíti slabosť súpera a potom z neho čerpá silu. Vzopri sa mu...," počuje v hlave utišujúci hlas.
Anatha, dievčatko čupiace na okraji lesíka, nie je obyčajné dievča, je to malá  čarodejnica. Anatha to netuší, je sirota a od smrti rodičov sa ukrýva v lese. Ale Otheo veľmi dobre vie, ako znelo proroctvo... "Práve prišla na svet najmocnejšia a najlepšia čarodejnica všetkých čias..." Presne tak a nijak inak neznela predpoveď. A toho sa Otheo bál... Že na pozemský svet príde niekto mocnejší než on. Preto si už dávno zaželal Aniathu zabiť.
Teraz si priam vychutnával pohľad do detskej tváre plnej beznádeje. No odrazu ako uspokojene pozeral na roztrasené 6 ročné dievčatko, zbadal v jej tvári aj čosi iné... Odhodlanie, silu. Či chcel alebo nie v hrudi pocítil pálenie...
"Ako sa opovažuješ??" zahučal na malú postavičku. Anatha nevedela čo robí, ale v mysli sa sústredila plne nato, čo jej radil neznámy hlas. "Nebojím sa ho, som silná a porazím ho," šepkala si v duchu. Anatha si vlastnou vôľou uzamkla dušu pred týmto temným čarodejom a Otheo to cítil zo sekundu na sekundu čoraz silnejšie. Tlak, ktorý ho opantal v hrudi sa stával už pomaly neznesitľný, telo mal ochromené, nevedel urobiť ani krok, aby malé dievčatko mohol zneškodniť. A čím viac zúril nad svojou neschopnosťou, tým sa stával bezmocnejším... Odrazu ho zozadu niečo omámilo... Nevedel, čo to bolo, ale pocítil náraz pri dopade na zem, kde ostal oslabený nepohnuto ležať.
Anatha najprv nerozumela tomu, čo sa stalo, ale v tom si všimla pred sebou ďalšiu postavu... Ale táto nesvietila tak ako Otheo a automaticky cítila, že sa jej nemusí báť. Bol to muž - mal dlhú bielu bradu takže nebolo pochýb, že je veľmi starý. Mal veľký klobúk a v ruke držal palicu.
"Anitha, dcérka Phandia a Eleniry...," oslovil ju muž príjemným hrubým hlasom. "Nikdy som nepochyboval, že budeš silná čarodejnica, veď tak znela predpoveď..."
Anitha ani trochu nerozumela tomu, čo jej to tento muž s dlhou bradou hovorí. Aká čarodejnica, aká dcéra?? Dievčatko si už zo svojho predošlého života mimo lesov veľa nepamätalo.
Muž zbadal, že Anitha je zmätená a tak k nej podišiel, upokojujúco ju objal a so srdečným úsmevom riekol: "Ja som Halibrus, verný priateľ tvojich rodičov. Som rád, že som ťa konečne našiel. Neznáma sila ma sem ťahala už niekoľko týždňov. To si si ma sama privolala, naozaj máš veľkú moc," zahvízdal. "Teraz budeš u mňa bývať. Viem, že asi ničomu nerozumieš, ale neboj sa, už čoskoro ti všetko vysvetlím." Podal jej ruku a dievčatko ju vďačne prijalo. Inštinktívne mužovi uverilo. "Dobre," pípla ticho a nechala sa vyzdvihnúť na ruky.
"Poď moja, pôjdeme už domov. Si malá, už dávno si mala spať a nie bojovať tu s Otheom," mrkol očkom ešte stále na bezhybné telo. Vedel, že potrvá dlhú dobu až sa Otheo úplne spamätá. Malá Anitha, bez toho aby o tom sama vedela, mu dala poriadne zabrať. Bol na ňu nesmierne hrdý a v duchu si zaumienil, že na ňu odteraz bude dávať pozor ako na oko v hlave.