Tento príbeh sa odohrával v dávnych dobách, keď ešte existovalo priateľstvo medzi človekom a čarodejníkom a zázračné tvory nemali strach z ľudí. Žijem na tejto Zemi nekonečne dlho, dnes sa už musím skrývať v hlbokom lese na samom konci sveta, ale vtedy to bolo samozrejme niečo celkom iné.

Všetko to začalo v okamihu, keď môj priateľ Damian Argonicus vášnivo zatúžil po čarodejnom meči dračieho mystika Polyargosa. Čítal o ňom v knihách, a hoci bola v každom zo spisov poznámka, že ide pravdepodobne o legendu, on akosi nikdy nemal pokoja. Žil predsa vo svete, kde mala každá legenda reálny základ!

„Poď, Iluziux, je čas vydať sa na cestu.“

V to ráno, keď za mnou prišiel, som práve pil vodu z potoka nesmrteľnosti a jeho hlas ma vyrušil zo zamyslenosti. Zastrihal som ušami, švihol chvostom a zdvihol hlavu od potoka.

„Si blázon, Damian. Som obyčajný jednorožec a cestu nepoznám...“

„Mlč!“ zvolal a zazeral na mňa svojimi smaragdovozelenými očami. Myslím, že sa ho vtedy moje slová priveľmi dotkli.

„Pôjdem s tebou, Damian, vieš, že ťa nikdy neopustím, ale budeme musieť rátať s tým, že cieľ, ktorý chceš dosiahnuť, možno ani neexistuje.“

Prikývol, pristúpil ku mne, objal ma vôkol krku a pritisol si svoje líce na moje čelo.

Putovali sme dlho; prechádzali sme lesmi, údoliami i bažinami, mnohokrát sme zablúdili a opäť sa vracali po vlastných stopách – a to všetko kvôli imaginárnemu meču, ktorý tak otrocky pobláznil myseľ môjho priateľa.

„Iluziux, pozri!“ zvolal odrazu Damian a ja som sa zahľadel smerom, ktorý naznačovala jeho ruka. V údolí som zahliadol nádherné jazero, ktoré sa v lúčoch zlatého slnka ligotalo ako mohutný krištáľový oblak. Lemovali ho obrovitánske baobaby a tu i tam z neho vyčnievali mohutné skaliská obrastené jazernými riasami. 

„Ak sa nemýlim, to je Magnóliové jazero!“ skríkol som vzrušene a radostne som zašvihal chvostom.

„Pravdepodobne sa nemýliš, Iluziux. A ak existuje jazero...“

„Existuje aj zázračný meč dračieho mystika!“ dokončil som jeho myšlienku a rozbehol som sa dolu do údolia.

Damian sa zasmial a pustil sa za mnou k jazeru. Keď som dobehol k vode a ukrutne smädný som sa k nej dychtivo sklonil, uvidel som niečo, čo ma k smrti vydesilo.

„Damian...“ pomaly som odstúpil a neveriacky zízal na krovie, v ktorom som zbadal tú odpornú vec. Bola to ruka – odhryznutá ľudská ruka, ktorá sa ladne hojdala na drobných vlnkách vyvolaných teplým južným vetrom.

„Do pekla!“ zahromžil Damian a smrteľne zbledol.

„Muselo sa tu stať čosi nekalé! Podľa toho, čo sa píše v spisoch, meč by mal byť strážený zverom zvaným Santorini,“ vydýchol a horúčkovito premýšľal, hoci nedal na sebe znať ani známku strachu. Sklonil som hlavu, ale neodpovedal som, lež som sa nepokojne obracal na všetky smery a striehol na každý jeden cudzí zvuk. 

Pomaly sa zvečerievalo, a jazero akoby sa začalo rozostupovať a odhaľovať všetky svoje perfídne tajomstvá. V tom okamihu sa v strede jazera s obrovským revom vynorila beštia, ktorá mala byť podľa opisu z legiend Santorini.

Damian vytiahol zrkadlo, ktoré doteraz ukrýval v zahrení, a statočne sa postavil voči vodnému zvieraťu, ktoré sa v celej svojej vznešenosti vztýčilo nad hladinu.

„Ja ti nechcem ublížiť!“ zvolal a nastavil beštii zrkadlo. Tá sa však spätila, zrevala divým besom a jej oči naznačovali, že neplánuje s nami vyjednávať. Rozbehol som sa, zastal som na neďalekom kopci a skoncentroval som sa, aby som všetku svoju energiu sústredil do jedného bodu – do svojho rohu. Celého ma zahalila moja vzplanutá energia a v nočnom tichu som žiaril ako ten najvzácnejší diamant. Potom som v mysli nasmeroval energiu smerom k zrkadlu, tá sa odrazila a celou silou udrela priamo do čela beštie. Santorini zareval tak zbesilo, že by každému normálnemu človeku od hrôzy zbeleli vlasy, a nám veru tiež nebolo všetko jedno. Ryk zvieraťa sa niesol celým údolím a my sme mali pocit, že sa tento des nikdy neskončí. Monštrum sa ešte chvíľu metalo na hladine, vrešťalo bolesťou a bezmocne otváralo papuľu, potom sa však stiahlo a so skučaním sa pomaly potopilo späť na jazerné dno. To, čo sa vynorilo z jazera, prekvapilo nielen mňa, ale nechala stáť v nemom úžase i môjho priateľa Damiana. Bola to ruka – belostná ruka ženy, ktorá držala meč – vysnívaný meč dračieho mystika. Damian k nej pristúpil a konečne uchopil zbraň, po ktorej po celý čas tak zúfalo túžil. Ale... Ale stalo sa to, čo ani jeden z nás nečakal.

„Iluziux, priateľ môj!“ vykríkol a meč mu vypadol z ruky. V nemom úžase som sledoval, ako sa Damian začal meniť, a menil sa neuveriteľne rýchlo... Na draka... Pricválal som k nemu a hlavu si pritisol na jeho hruď, a on ma objal svojimi šupinatými rukami.
„Toto je koniec, priateľ môj...“ zašepkal a v očiach, ktoré boli viac dračie ako ľudské, sa zaligotali zlato-belasé slzy. Ruka, doposiaľ vynorená nad hladinou, ho pohybom prstov volala k sebe a volala ho dovtedy, kým sa Damian neobrátil a nevkročil do jazera. Potom, už v podobe draka, kráčal ďalej a ďalej, kým ho napokon nepohltila tajomná voda. Zaplakal som, ľahol som si na breh a čakal som... Čakal som na to, že sa opäť vynorí, ale čakal som márne. Domov som sa už nevrátil - ostal som žiť v okolitom lese a dlhé roky som premýšľal, ako by som svojho priateľa vyslobodil, ale na nič som neprišiel... Pokúšam sa o to dodnes, a len raz, len raz za desať rokov sa smie drak vynoriť z jazera a zadívať sa svojimi smutnými očami do tých mojich...